SK | EN
Home O mne Na krídlach anjelov Diskografia Médiá Guestbook Galéria Kontakt
O mne > Bio

Moje detstvo

Narodila som sa v Dolných Mladoniciach, malej dedinke na strednom Slovensku, Michalovi a Júlii Krnáčovej. Bývali sme na samote, kde sa prisťahovali moji starí rodičia z Hriňovej. Kúpili tam dom a pôdu, na ktorej môj ocko pracoval ako maloroľník,  spolu s mamičkou a ďalšími jeho dvoma súrodencami. Môj starší brat a ja sme sa snažili im pomáhať, ale viac nás lákala krásna príroda, ktorej sme sa nevedeli nasýtiť. 

Už ako malé dieťa som rada spievala. Pri kravičkách som svoj hlas trénovala naplno, bez poslucháčov, len ozvena mi môj hlas vracala späť. Boli to ľudové piesne, ktoré mi prirástli k srdcu a ja som ich oduševnene spievala. Rádio sme nemali a tak, keď ma občas mamička zobrala na páračky, kde prišli chlapci s harmonikou, bol to pre mňa veľký zážitok. To bola príležitosť, kedy som sa stretla s hudbou. A tiež svadby, na ktorých hrala ľudová hudba, ale tých bolo málo.    

Do školy, vzdialenej tri kilometre, sme chodili pešo každý deň, v lete i v zime. Možno práve tieto drsné podmienky nás zocelili natoľko, že rôzne životné situácie sme zvládali ľahšie. Keď som mala 8 rokov, narodil sa mi druhý braček, ktorý sa nám postaral o ďalšie povinnosti. Rodičia to nemali ľahké, lebo jedla nebolo nazvyš. Najprv sa musel splniť kontingent – štátu sa muselo odovzdať zo všetkého, čo sa dopestovalo – maslo, vajcia, obilie, zemiaky a podobne. Nám sa ušlo, len ak z niečoho ostalo. A tak bolo doma často 5 hladných krkov...

Môj ocko bol technicky nadaný človek. Veľmi som ho obdivovala a stále som sa okolo neho krútila, bola som taká jeho malá pravá ruka. Jazdil na traktore, vlastnil motor, ktorý poháňal mláťačku, keď sa cez žatvu mlátilo obilie, mal šrotovník, sečkáreň, a iné strojové vybavenie. Pomáhal všetkým susedom, ktorí jeho pomoc potrebovali a oni mu s vďakou vždy jeho pomoc vracali. Tak si navzájom pomáhali. Veľa som sa pri ňom naučila. Vedel si so všetkým poradiť, a niečo z toho sa prilepilo aj na mňa. Bol prísny, ale veľmi citlivý. Rád nám spieval, keď si nás večer s bratom posadil na kolená. Veľmi nás miloval.

Mamička, skromná, pracovitá, tichá a pokorná. Krásne vyšívala detvianske výšivky krivou ihlou, tkala plátno, ktoré ešte dnes opatrujem. Nikdy nezabudnem na prekrásne zimné večery. Snehu po pás, ale u nás teplúčko, praskal ohník v piecke a rozvoniavali zemiaky, na rôzne spôsoby pripravované, ockova špecialita, a kapustnica s hubami. Sliny sa mi zbiehajú, keď na ňu pomyslím. Na hríby, keď rástli, sme chodili s ockom každé ráno. Les sme mali pár metrov od domu a išli sme naisto, že prídeme s plným košíkom krásnych čiernych dubákov. Ráno už rozvoniavali na tanieri a čo sme nezjedli, to sme usušili na zimu.
Spomínam si, keď ma ako malé dieťa dali rodičia do služby pásť kravy. Vždy som na cestu dostala kus slaninky s chlebom, a tá bola taká dobrá, že ju dodnes cítim na jazyku. Možno práve preto ju mám stále tak rada. :)

Jedného dňa sa strhla búrka práve v okamihu, keď som kravičky hnala cez les domov. Strašne som sa bála a vrúcne som sa modlila, aby do mňa neudrel blesk. Dodnes na to nezabudnem.

Keď môj starší brat ochorel na ťažký zápal ľadvín a jeho stav bol taký vážny, že jeho šance na prežitie boli malé, zachránili ho lekári v nemocnici vo Zvolene. Pobyt v nemocnici a liečba boli drahé a nebolo z čoho zaplatiť.  Práve vtedy robili nábor do Jáchymovských baní a úrady ockovi navrhli, že ak tam pôjde robiť, nemusí za liečbu zaplatiť. A tak náš ocko odišiel za prácou do Ostrova pri Karlovych Varoch, aby tam nastúpil ako vodič autobusu na linke Ostrov – Jáchymovské bane. Mamička ostala na Slovensku sama s tromi deťmi a po dvoch rokoch presťahoval ocko aj nás. Kúpil tam starší dom, aby sme mohli prísť za ním.

Nevedela som si tam zvyknúť, lebo dom stál na hlavnej ulici pri ceste a všetky autá, ktoré tam jazdili z Karlovych Varov do Jáchymova, robili neskutočný rámus. Okná sa triasli a ja som nemohla spať. V spomienkach som sa stále vracala k domčeku na samote blízko lesa, na božský pokoj a ticho, ktoré mi odrazu nesmierne chýbalo. Nuž, ale zvykla som si. Nastúpila som do šiestej triedy Základnej školy, ktorá bola pár metrov od nášho domu. Nové prostredie, nový jazyk, ktorý som sa veľmi rýchlo naučila, spolužiaci a všetko to dianie okolo mi postupne pomohlo ľahšie zvládnuť smútok za domovom.

V novom domove nám do rodiny pribudol aj nový prírastok. Narodila sa nám sestrička, takže sme už boli štyria súrodenci. Pracoval len ocko, mamička bola v domácnosti. Začínali sme od nuly, pretože sme si zo Slovenska okrem perín nič nepriniesli. V skromných pomeroch, ale s láskou, sme to prekonali.

Keď som skončila základnú školu, rodičia rozhodli, že sa pôjdem učiť za dámsku krajčírku. Nastúpila som do učňovskej školy v Karlovych Varoch, ktorú som ukončila s vyznamenaním, ale na textilnú priemyslovku, ktorú mi môj pán učiteľ doporučoval, som už nešla. Žili sme siedmi z jedného platu, takže peňazí nebolo nazvyš.

V tom období pribudol do našej rodiny ešte jeden vzácny človek. Bola to moja teta, sestra môjho ocka a rehoľná sestra Svätého Kríža. S požehnaním rodičov sa ako mladé dievča rozhodla ísť cestou kríža a vstúpila do rehole, kde prijala meno Sestra Vitalis. Vtedy ešte netušila, aké utrpenie a príkorie im vtedajší režim pripraví. Pracovala v nemocnici v Leviciach, ako mnoho iných sestier, kým ich v 50-rokoch ŠTB nezačala postupne likvidovať. Koľko potupy, pokorenia a týrania musela prežiť počas dvoch rokov vyšetrovacej väzby v Prahe na Pankráci, kde sa snažili vynútiť nejaké priznanie, za ktoré by ich mohli odsúdiť. Po vykonštruovaných obvineniach a zinscenovanom procese ju spolu s ďalšími sestrami odsúdili na 14 rokov väzenia. Vyrovnaná, s pokorou niesla svoj kríž, a len pevná viera jej pomáhala prežiť toto utrpenie.

Prišla k nám po siedmych rokoch väzenia v Pardubiciach, po udelení amnestie prezidentom Novotným.
Veľakrát mi rozprávala o svojom utrpení, hlavne počas vyšetrovacej väzby na Pankráci. Bola to žena nezlomnej viery, pevnej vôle a charakteru. Mám na ňu tie najkrajšie spomienky. Žila s nami, a keď sa začali tvoriť charitatívne centrá, kde sa rehoľné sestry postupne sústreďovali, odišla k svojim sestrám do charitného domova v Číži, kde je aj pochovaná. 

Moja mladosť a prvé vystúpenie na verejnosti

Keď sa pripravoval Mikulášsky večierok v Národnom dome v Karlovych Varoch pre všetky ročníky učňovských škôl, prišiel náš pán učiteľ Šebesta s výzvou, nech sa prihlásia študenti, ktorý by mohli nejako prispieť do programu. Napadlo mi, že by som mohla prispieť aj ja a niečo zaspievať. V tom čase bola veľmi populárna pieseň „Tu solo tu“ z filmu Dedinčanka, ktorú spievali Kučerovci. Vtedy neexistoval internet, ani iná možnosť, ako získať text piesne a preto som napísala do rozhlasu, odkiaľ mi obratom poslali fonetický prepis textu piesne. Nazbierala som odvahu a za doprovodu harmoniky som túto pieseň na večierku zaspievala. Keď som počula svoj hlas z mikrofónu, do ktorého som spievala prvýkrát v živote, nemohla som uveriť, že je to môj hlas. Moje vystúpenie malo obrovský úspech a pieseň som musela dvakrát opakovať. Bola som nesmierne šťastná, že som prekonala trému, a že som to dokázala.

Na druhý deň si ma zavolal pán učiteľ Šebesta a povedal: „Aničko, hezky si to zazpívala, ale hlas se musí školit.“ Ako dobrý otec, odprevadil ma do hudobnej školy a zveril ma do rúk pani učiteľky Tellingerovej, ktorá spievala s Karlovarským symfonickým orchestrom. Mala nádherný hlas. Tá mi dala základy pre môj spev. Po troch rokoch som ale spev musela zanechať. Vedela som, že zo mňa operná speváčka nebude, zvlášť, keď moji rodičia neboli spevu veľmi naklonení.  Každý mesiac navyše bolo treba za hodiny zaplatiť približne 50,- korún, čo v tom období bolo veľa peňazí, a mne bolo ľúto uberať ostatným súrodencom z toho mála, čo sa ockovi pre rodinu podarilo zarobiť.

Po skončení učňovskej školy sa rodičia mali sťahovať na Slovensko. Starší brat bol ešte na vojne a tak ma ocko poslal napred k starým rodičom do Detvy. Zamestnala som sa v Podpolianskych strojárňach, kde ma postavili v dielni k obrovskému stroju, bola to fréza, alebo vŕtačka, no hrôza. Bála som sa k tomu priblížiť. Pozerali tam na mňa ako na zjavenie. Neskôr ma premiestnili na miesto výpočtárky, kde som si doplnila aj vzdelanie na ekonomickej škole, ktorú som ukončila maturitou. Počas štúdia som nastúpila na miesto mzdovej účtovníčky. Táto práca, precízna a presná, ma veľmi bavila. Bol tam výborný kolektív, ktorý mi ochotne pomáhal, medzi nami boli srdečné medziľudské vzťahy a našla som si tam mnoho priateľov, na ktorých nikdy nezabudnem.  Podpolianske strojárne bol mladý závod s množstvom mladých ľudí, čo sa prejavilo aj na spoločenskom dianí, do ktorého som sa zapájala i ja.

Začala som spievať s malým orchestrom pri závodnom klube PPS Detva, ktorý viedol pán Ligenza. Napriek obrovskej tréme, s ktorou som bojovala celý život, som sa zúčastnila viacerých súťaží. Pre mňa najvýznamnejšie bolo umiestnenie v celoslovenskej súťaži „Májový krištáľ“ v Bratislave, kde som s piesňou „Requiem“ obsadila 1. miesto a na celoštátnom československom kole v Prahe 5. miesto.  

Vďaka úspechu na Májovom krištáli som sa dostala do povedomia verejnosti a keď „B“ Sextet Pala Janíčka v Banskej Bystrici potreboval speváčku, prehovorili ma, aby som začala s nimi spievať.
A tak som sa z Detvy presťahovala do Banskej Bystrice.
Na prvý pohľad som sa do tohto mesta zamilovala a našla som tu môj nový domov.  

MOJA RODINA

Rodina a deti boli pre mňa v živote vždy to najdôležitejšie. Nechcela som čas, ktorého mi popri práci veľa neostávalo deliť medzi ne a môj koníček, a tak spev musel ísť na pár rokov bokom.  Moje deti to ale so mnou nemali vôbec ľahké. Keď išli do školy, vedeli už plynule čítať, a tak im ostávalo viac času na krúžky. Znalosť cudzích jazykov som považovala za súčasť všeobecného vzdelania, a bola som presvedčená, že hudobné vzdelanie obohatí ich duševný život. Dcérka Martina sa venovala hre na klavír, spevu, štúdiu cudzích jazykov a syn Marek sa venoval hre na husle, džudu a plávaniu v TJ Dukla. Takto som mala istotu, že nepodľahnú nástrahám ulice, kým som ja bola v práci.

(Rada si spomínam, ako sme spolu chodievali na záhradku,  kde sme mali malých zajačikov. Deti veľmi túžili po zajačikoch, a tak som zohnala dve novozélandské samičky, ktoré v tej dobe boli kotné. Narodilo sa im 15 malých snehobielych zajačikov. Bolo že to radosti! Ale aj starosť, každý deň museli deti chodiť na záhradku a nosiť mrkvičku, púpavu a rôzne iné dobroty. To bola ich jediná starosť, ktorú som im nikdy neodpustila a oni sa svedomite o zajkov starali.)

Keď deti podrástli, začala som sa opäť venovať spevu a spolupracovať s dychovou hudbou Selčianka, s ktorou som účinkovala neuveriteľných 32 rokov. Absolvovali sme mnoho vystúpení doma i v zahraničí, niekoľkokrát aj v Slovenskej televízii. Umiestnili sme sa na popredných miestach v rôznych súťažiach a na celoslovenskom festivale malých dychových hudieb sme 2x získali hlavnú cenu. Na toto obdobie mám pekné spomienky, i keď to bolo popri rodine dosť náročné, zvládala som to. V Slovenskom rozhlase v Banskej Bystrici a v Bratislave som naspievala okolo 100 skladieb, z ktorých medzi najznámejšie patrí pieseň „Nádeje, nádeje“.  

 

Spev je môj liek, ktorý mi pomáha aj v mojich ťažkých životných situáciách.